Ked nejde hora k Mohamedovi, musí ísť Mohamed k hore.... :)))

Na posledný deň mesiaca marec sme mali naplánované stretnutie z naším priateľom Róbertom z Kanady, ktorý podobne ako mi hrdo nosí uniformu husárskeho pluku č.1 patriacemu v minulosti priamo cisárovi rakúskej monarchie. V nedeľu však so sklamaním oznámil, že ním plánovaná návšteva Bratislavy sa neuskutoční z dôvodu výpadku prepravy. To by však kienmayerovi husári nesmeli byť sami sebou, aby nevymysleli nejakú šialenosť a tak sme v pondelok 31.3. predpoludním nasedlali nášho francúzskeho otroka a vyrazili sme na panónske planiny do okolia mestečka Veszprém a jazera Balaton.

Nakoľko sme sa rozhodli neinvestovať do dialničných poplatkov Maďarskej republiky, vyrazili sme po štátnych nespoplatnených cestách. Vedený smerovými ukazateľmi sme samozrejme mierne zablúdili a v mestečku Kisbér sa konečne zorientovali a napravili našu navigačnú chybu. V Litéri nás už čakal Róbert odetý do novej uniformy cisárovho husára pri bráne do jeho prechodného uhorského bysliska. Prezliekli sme sa do uniforiem a vyrazili na návštevu ku Gáborovi Abóniymu z HR 4 ,,Hessen-Homburg". Po krátkom posedení na terase garnizóny HR 4 sme sa odobrali k doplneniu energie do neďalekej csárdy.

Čas neuveriteľne utekal v zábave, ktorá navodzovala časy rakúskej monarchie, ako témami, tak aj tým babylonom jazykov, ktorými sa komunikovalo. Bola to zmes angličtiny, francúzštiny, maďarčiny, nemčiny, ruštiny a slovenčiny. Gábor nám porozprával, a hlavne Róbertovi, množstvo historických faktov z uhorských dejín, ktoré priebežne korigoval, aby nevyznievali nacionalisticky. Predsa len slovenský a maďarský pohľad na spoločné dejiny slovákov a maďarov sa diametrálne odlišujú. Keďže sme ale v prvom rade stretnutie ponímali ako husárske a nerozdeľujúce, aj prekárania sa niesli v priateľskom duchu a žartoch zo seba samých.

V Balatonfuredi sme v v jachtárskom prístave v kaviarni pokračovali v namáhaní tvárového svalstva smiechom. Róbert sa na prvý pochľad zamiloval do členky personálu kaviarne. Bodaj by aj nie keď mu servírovali takúto kávu. Jeho rumenec na tvári bol viac ako sympatický. Hrdinsky niesol naše podpichovanie.

Na večer sme ešte natankovali minerálnu vodu z miestneho prameňa do flašiek a za komentára Gábora, že vodu pijú len husárske kone a nie husári, vyrazili späť do Litéru a následne do Bratislavy.

Aby sme sa cestou domov nenudili, podarilo sa nám opätovne zakufrovať a po krúžení v Gyóre nejakým mne neznámym spôsobom objaviť správnu cestu. To sa asi môže udiať iba mne, zablúdiť na ceste tam aj naspäť. :))) Tak s tým ale už nič nenarobím...

mjr. Martin Maják Kompas